Malý chlapec si púšťal šarkana. Bol na to práve vhodný deň. Fúkal svieži vietor a po oblohe sa hnali rozviate mraky. Šarkan stúpal stále vyššie a vyššie, až nakoniec úplne zmizol v oblakoch. "Čo tu robíš ?" spýtal sa chlapčeka akýsi pán. "Púšťam si šarkana," odpovedal s istotou. "Tak púšťaš šarkana ?" zadivil sa pán. "A vieš to iste ? Veď ho nevidíš!" "Nie," odpovedal chlapec, "nevidím, ale každú chvíľku cítim, ako ma ťahá za ruku, a tak viem celkom iste, že tam stále je."

Môžeš milovať aj to, čo nevidíš. Boha nevidíš, ale Jeho lásku môžeš cítiť a vidieť v každý deň na iných ľuďoch.